Popri cestách nádeje existujú, žiaľ, aj cesty bez-nádeje, ktoré vedú k frustrácii a pesimizmu. Sú to cesty pseudonádeje - bez trpezlivosti, nádeje, ktorá v podobe obyčajného spomienkového optimizmu, nádej založenej na sebaľútosti, či len na viere v seba.

"Trpezlivosť je dcérou nádeje." 6 – pripomína nám pápež František v liste k veľkému jubileu roku 2025 s jemným nádychom dobrej nadľahčenosti, no bez straty vážnosti, dodáva, že žijeme v dobe, v ktorej sa "...trpezlivosť dala na útek..." 7 . Vedome preto chceme ako veriaci ľudia rozvíjať trpezlivosť vo všetkých potrebných oblastiach a nevyhovárať sa pritom na svoju povahu či množstvo povinností. Nepochybne máme svoje limity, ale chceme si osvojiť trpezlivosť ako dcéru nádeje.

"Nepredvídateľnosť budúcnosti však niekedy vyvoláva protichodné pocity: od dôvery k strachu, od pokoja k skľúčenosti, od istoty k pochybnostiam. Často sa stretávame so skľúčeným ľuďmi, ktorí hľadia do budúcnosti skepticky a pesimisticky, akoby im nič nemohlo ponúknuť šťastie."8 – konštatuje pápež. V takýchto situáciách by sa zdalo, že nádej je iba niečo, čo vnímame pri pohľade dozadu, nie dopredu. Dôvera, pokoj a istota ako niečo spojené s minulým časom, prítomnosť je už tvorená prechodom k strachu, skľúčenosti a pochybnostiam. To je nádej spomienkového optimizmu. Je pravdou, že životné udalosti rozumieme a chápeme pri pohľade dozadu (a zažité chvíle sú jeho vzácnou súčasťou), ale žijeme ho smerom dopredu! Kresťan má to najlepšie stále pred sebou. Tým sa nemyslí materiálny či zdravotný komfort, samozrejme.

Existuje motív pre nádej, ktorý je založený na sebaľútosti. Stáva sa tak v prípade, ak (veriaci) človek pociťuje nepochopenie alebo nevďačnosť za dobro, ktoré koná a spracuje to tým spôsobom, že v sebe živí sebaľútosť. Jeho nádej hľadí do budúcnosti, v ktorej tu už fyzicky nebude prítomný a vtedy mnohí pochopia, čo v ňom stratili. Tak si to predstavuje a to je hnacou silou jeho konania. Toto ale nie je dobré palivo pre motor nádeje. Nezriedka vidíme takto poháňanú nádej vybuchnúť.

Tak ako opakom lásky môže byť nielen nenávisť, ale predovšetkým egoizmus, tak opakom nádeje je okrem beznádeje či zúfalstva predovšetkým dôvera iba vo vlastné sily a schopnosti. Zdalo by sa to ako dobrá cesta – byť takto sebavedomým, nebyť odkázaný na iných, nespoliehať sa na pomoc a ani ju neočakávať od iných – od ľudí a ani od Boha. V podmienkach bez komplikácií a krížov to istý čas môže fungovať, dokonca sa to môže javiť ako skvelé a moderné riešenie. Veľmi ľahko sa však môže prelomiť do odlúčenosti, nekomunikácie a tá končí v zatrpknutosti a uzavretosti. "To ľudí uzatvára do individualizmu a rozožiera nádej, vyvoláva smútok, ktorý sa uhniezdi v ich srdciach a urobí ich trpkými a netrpezlivým."